Vyhubili sme ho, no vrátil sa a dnes sa mu u nás darí. Až tak, že niektorí ľudia s ním strácajú trpezlivosť pre škody, ktoré spôsobuje. Bobor vodný je však nenahraditeľný ekosystémový inžinier, vysvetľuje botanik Chránenej krajinnej oblasti Horná Orava Ivan Šustr. Boli sme sa s ním pozrieť na rašelinisko, ktorému prítomnosť bobrov prospieva.
Mútňanské rašelinisko kedysi ľudia odvodnili, chceli tam hospodáriť. No vzácny biotop je bez vody odsúdený na postupný zánik. Pred dvadsiatimi rokmi tam preto Štátna ochrana prírody Slovenskej republiky v spolupráci s Daphne - Inštitútom aplikovanej ekológie postavili tridsať prehrádzok na odvodňovacích kanáloch vnútri rašeliniska. Cieľom bolo zachytiť a spomaliť vodu skôr, ako sa dostane do kanálov na obvode. Taktiež vtedy odstránili z časti rašeliniska náletové dreviny. Vďaka tejto veľkej revitalizácii sa biotop do veľkej miery obnovil. Zhruba pred tromi rokmi na túto prácu nadviazali iní ochranári – bobry vodné.
„Pred dvadsiatimi rokmi sme sa nepúšťali do veľkého kanála, pretože takéto dielo vyžaduje pravidelnú údržbu, čo by bolo príliš náročné zabezpečiť, ale bobor sa stará každý deň," vysvetľuje riaditeľ Daphne -IAE Ján Seffer.
Mútňanské rašelinisko. Foto - Pavla Lényiová
Rašelinisko ako sklad uhlíka
Cez Mútňanské rašelinisko turistický chodník nevedie. Celé sa nachádza v štvrtom stupni ochrany a vstup návštevníkom je tu teda zakázaný. So sprievodcom sa musíme najskôr predrať suchším okrajom cez osikový hájik. Či skôr pomedzi bobrími zubami ohlodané pahýle osík. Stopy po prítomnosti najväčšieho európskeho hlodavca sú neprehliadnuteľné. Na obvodových odvodňovacích kanáloch vidieť bobrie hrádze a aj bobrí hrad. Vďaka hrádzam sa zdvihla nielen hladina vody v kanáloch, ale aj tej podzemnej a to je pre toto územie kľúčové, vysvetľuje Šustr.
Botanik z Chránenej krajinnej oblasti Horná Orava Ivan Šustr. Foto - Pavla Lényiová
Prítomnosť bobrov sa nedá prehliadnuť. Foto - Pavla Lényiová
Rašeliniská totiž vznikali na trvalo zamokrených miestach, kde sa bez prístupu vzduchu z odumretých rastlín tvorila rašelina. Tá môže dosahovať hrúbku od pár centimetrov až po vyše 10 metrov. Takto sa viaže uhlík, a to dokonca efektívnejšie než v lesoch. Sú tu od čias poslednej doby ľadovej a patria medzi najohrozenejšie biotopy sveta. Pre odvodňovanie, ťažbu rašeliny, ústup tradičného kosenia či stavbu Oravskej priehrady sa aj u nás zachovali už len zlomky z pôvodných rašelinísk.
Jedným z nich je práve to Mútňanské, ktoré patrí medzi územia európskeho významu zaradené do siete Natura 2000. Tá chráni najohrozenejšie a najvzácnejšie časti prírody naprieč celou EÚ. Lokalita pri Mútnom je tvorená viacerými typmi rašelinísk. Striedajú sa tu slatinné, ktoré sú sýtené podzemnou vodou, vrchoviská, ktoré sú zásobené len zrážkami a aj takzvané prechodné rašeliniská.
Bobria hrádza. Foto - Pavla Lényiová
Čučoriedky, brusnice aj mäsožravá rastlina
Keď postupujeme od bobrami zahataných kanálov smerom dovnútra rašeliniska, pod nohami to čvachce a zem mäkne, ako by sme kráčali po mokrých vankúšoch. Gumáky alebo aspoň turistické topánky sú nevyhnutnosťou. Rastú tu pre rašeliniská špecifické machy rašelinníky. Ďalšia pre tento biotop typická rastlina, páperník, už odkvitla, takže jej vatové chumáčiky už nevidíme.
Nachádzame však iné špecifické rastliny. Napríklad vachtu trojlistú, ktorej sa tu darí na najzamokrenejších miestach. Tie vznikli aj vďaka inžinierskym zásahom bobra. Táto liečivka horkej chuti vraj pomáha pri žalúdočných ťažkostiach. Botanik Ivan Šustr upozorňuje aj na vzácnu andromédku sivolistú či mäsožravú rosičku okrúhlolistú.
Všade rastú červené „brusnice“, teda kľukvy močiarne či čučoriedka barinná, ktorá je podobná skôr kanadskej čučoriedke a vraj je halucinogénna. Keď narazíme na pôvabne ružový vres, botanik sa tomu neteší. Znamená to totiž, že na tomto mieste je na pomery rašeliniska príliš sucho.
Mäsožravá rosička okrúhlolistá. Foto - Pavla Lényiová
Vachta trojlistá. Foto - Pavla Lényiová
Vres obyčajný. Foto - Pavla Lényiová
Brusnica obyčajná. Foto - Pavla Lényiová
Andromédka sivolistá. Foto - Pavla Lényiová
Čučoriedka barinná. Foto - Pavla Lényiová
Čo majú spoločné bobry a rašeliniská?
Aj populácie bobra boli kedysi v kritickom stave. No narozdiel od rašelinísk, ktorých záchrana je komplikovaná, sa im dnes darí lepšie. V polovici 19. storočia bol tento najväčší európsky hlodavec až na pár lokalít v Európe vyhubený. A to pre jeho kožušinu, tuk či škody, ktoré spôsoboval ľuďom. Dnes je chránený a zaradený medzi druhy európskeho významu podľa európskej smernice biotopoch.
V posledných desaťročiach sa na Slovensku opäť udomácnil a niektorí ľudia majú pocit, že je premnožený. Ivan Šustr oponuje, že to nie je možné. Limituje ho prostredie, na ktoré je naviazaný. Môže ho byť len toľko, koľko sa uživí v okolí vodných tokov. Podľa ochranára ide skôr o to, že z ľudského pohľadu bezpochyby robia škody. Aj v CHKO Horná Orava mali prípady, kedy museli zasiahnuť, napríklad keď pri Oravskej priehrade bobor zaplavil lesnú cestu.
Vo všeobecnosti však podľa botanika má zmysel naďalej tohto hlodavca chrániť, aj keď nie je na pokraji vyhynutia. Vykoná obrovské množstvo práce, ktorú potrebujeme v krajine. „Obnovuje v krajine vodný režim. Kde my sa o to snažíme roky, on to spraví za pár týždňov. Možno to neurobí dokonale, ale určite je ľahšie pokračovať, kde on skončí.“
Na Mútňanskom rašelinisku, napriek zásahom ľudských aj bobrích ochranárov ešte stále nie je priaznivý stav. Neprospieva mu umelé prehĺbenie neďalekého potoku Mútňanka či úprava malého potoka pri rašelinisku. To všetko totiž vplýva na hladinu podzemnej vody. Podľa Šustra to vidieť napríklad podľa borovíc, ktorými rašelinisko zarastá a tým degraduje. V rámci projektu Príroda pre všetkých by ich chcela Správa CHKO Horná Orava odstraňovať.
Zarastanie borovicami rašelinisku neprospieva. Foto - Pavla Lényiová
Rašeliniskovou špongiou proti prejavom zmeny klímy
Obnova pôvodných korýt tokov, mokradí, vrátane rašelinísk, a to aj vďaka pomoci bobra je v dobe zmeny klímy kľúčová. Tieto biotopy vedia naakumulovať vodu počas intenzívnych dažďov, zmierniť ničivú silu povodní, a v čase sucha vlahu postupne uvoľnia do krajiny. Podľa Šustra je to o to dôležitejšie, že Orava môže byť ohrozená suchom. Prevláda tam totiž nepriepustné flyšové podložie, po ktorom voda odteká preč a nehromadí sa v prírodných podzemných rezervoároch, iba na povrchu, odkiaľ ju zasa odstránili ľudia.
Text: Pavla Lényiová, DAPHNE - Inštitút aplikovanej ekológie